Hippocampus Hippocampus – morský koník, ktorého si ako suvenír priniesol Peter Šterba z Bulharska sa po mojom výtvarnom spracovaní a zakomponovaní spolu s textom, do obrysu vtedy moderného tvaru oloveného závažia na potápačský záťažový opasok stal v roku 1979 symbolom a znakom mladého zväzarmovského potápačského klubu v Martine. Klub založili a spočiatku tvorili len príslušníci Útvaru Zboru nápravnej výchovy zo Sučian. Bolo to obdobie priaznivo naklonené rozvíjajúcemu sa športu, ktorý zastrešoval, materiálne, finančne dotoval a po teoretickej stránke smernicami, predpismi a informáciami zabezpečoval Zväzarm.
Keďže to bol Zväz pre spoluprácu s armádou, začínali sme s vyradenými, dnes už legendárnymi armádnymi súpravami PL 20, ktoré tvorili jednostupňové pľúcne automatiky s vrapovými hadicami, ústiacimi do celotvárovej masky, zásobovanej vzduchom stlačeným na 150 atmosfér z dvoch 7 litrových kovaných vzduchových zásobníkov prepojených medenými tlakovými rúrkami na jednoduchých popruhoch k upevneniu na chrbát. Obliekali sme prvé „sucháče“, vyrobené z pogumovaného textilu protichemických odevov, do ktorých sme sa pchali cez otvor na prsiach.
Frajeri sa z nás stávali keď sa nám podarilo zohnať prvé pľúcne automatiky Tajfún, či masku Bobr so šnorchlom GaGo z Maďarska a východonemecké plutvy Najade. Ale to naozaj len zo začiatku našej činnosti. Pomerne rýchlo, (v priebehu niekoľkých rokov) keď sme ukázali, že to s potápaním myslíme vážne, sme od Zväzarmu dostali základné vybavenie pre štyroch potápačov. Prvé neoprénové obleky boli známe svojou nepoddajnosťou, pre čo im prischla prezývka „plecháče“.
Studená voda pod nimi neuveriteľne prúdila a prispievala tak ku zvyšovaniu „rozkoše“ z potápania. Boli sme vtedy prehnane čistotní, pretože ak sme sa do tohto obleku, ktorý postrádal textilný poťah, chceli obliecť, museli sme sa kompletne namydliť. Ale to už sme zháňali brigády aby sme si zarobili na dalšiu, kvalitnejšiu výstroj. Najaktívnejší v zháňaní prác bol predseda MUDr. Peter Tokarčík, ktorého neskôr nahradil Peťo Poláček. Našou prvou brigádou bolo čistenie septiku sučianskej psychiatrie. Motiváciou – Kuba. Od jari do zimy sme čistili od hrdze a natierali všetko kovové na lipoveckej vodnej elektrárni. Motorovými pílami sme čistili prieseky pod vysokým napätím, prehlbovali a čistili sme studne, septiky, stavali ploty, búrali komíny, trafostanice, natierali strechy, pomáhali na vážskych priehradách pri hradení, ukladaní larsenových stien, pri pokladaní potrubí ropovodov a plynovodov do korýt riek − jednoducho sme zarábali kde sa dalo. Do klubu pribúdali obleky z vtedajšieho Gottwaldova, šité na mieru s povrchom „žraločej kože“, zahraničné masky, šnorchle, plutvy, nože.
S najnovšími poznatkami a novinkami z potápačskej techniky nás oboznamovali dvaja fanatici − Peter Šterba a profesor František Novomeský, u ktorého sme mali istotu, že ak nám niečo pod vodou zlyhá a nebude nikoho, kto nám včas pomôže, tak zistí, na čo sme zomreli. Pravidelne, každý rok sme sa stretávali na testoch fyzickej pripravenosti a komplexnej zdravotnej previerky v oddelení športového lekárstva, ktoré viedla MUDr. Monika Novomeská. A dávala nám zabrať.
Klubové akcie sme často plánovali a uskutočňovali v spolupráci s materským útvarom a s využitím jeho autobusu. Tak sme navštívili mnohé miesta, vtedy ešte spoločnej republiky. Dostali sme sa nie len na východ – Šírava, Vinné, Morské oko, Domaša, ale aj na Moravu do Žulovej, Svobodných Heřmaníc, na Oravskú priehradu, Liptovskú Maru, do Šafárikova (dnes Tornale). Vymetali sme okolité štrkoviská po celom Turci, radi sme chodili do Strečna, kde bol zatopený asfaltový lom, či na „Júliino jazierko“ pod železničnou traťou pri Socovciach. Úzke kontakty sme mali s potápačmi z Banskej Štiavnice a tak naše návštevy na Rychňave patrili k častejším ako dnes. Vtedy tam bola totiž krásna, čistá voda, plná rýb s množstvom rastlín a kamaráti mali chatu, na ktorej nás radi privítali. A nie len kvôli potápaniu. Vynikajúco sme si rozumeli aj s potápačmi z klubu Poseidon v Komárne, ktorých sme niekoľkokrát navštívili a spoločne potápali v okolitých ramenách.
Zo začiatku sme mali materiál uložený v rodinnom dome u Petra Uličného v Turčianskych Tepliciach a tak nám bohato stačilo, že sme si mali kde uložiť svoj skromný klubový majetok a kde nafúkať vzduchové zásobníky (v našom slangu „fľaše“ – nikdy nie „bomby“), keď nám Útvar pridelil dve miestnosti v pivnici slobodárne, kde sme sa schádzali a pripravovali akcie. Málo kedy sme išli len sami potápači. Mnohí sme boli ženatí a naše manželky zamestnané, takže keď sme chceli kŕmiť svojho koníčka, museli pri tom byť aj naše deti. A tie si užili. Stanovanie, spoločné varenie a stravovanie, člnkovanie, kúpanie a hry, huncútstva. Mali množstvo zážitkov, s ktorými sa nemohli pochváliť ich rovesníci. A tak boli zaujímaví a prirodzene túžili sa tiež stať potápačmi. Vďaka naším aktivitám, o ktorých sme písali do okresných novín a zväzarmovských tlačovín či Zvestí Zboru nápravnej výchovy sa o nás vedelo a klub mal aj vyše štyridsať členov. Pomáhali sme aj okresej organizácii Červeného kríža.
Priestory nám boli čím ďalej, tým tesnejšie. Mesto nám na odporúčanie Zväzarmu pridelilo nevyužívanú kotolňu na pevné palivá v Matičnom dome na Hviezdoslavovej ulici. Kotolňu sme svojpomocne zlikvidovali a za odpredaný šrot nakúpili stavebný materiál, z ktorého sme vybudovali priestory s učebňou, zasadacou miestnosťou výboru s kozubom, spoločenskou miestnosťou s barom a kuchynkou, dvoma toaletami, sprchou, saunou, ochladzovacím bazénom a skladom materiálu. Priestory sa nám postupne vďaka bohatej brigádnickej činnosti podarilo tak vybaviť, že nám klubovňu závideli na celom Slovensku. Malo to len jednu chybu. V dome sa našiel človek, ktorému sme veľmi vadili. Podarilo sa mu po privatizácii domu presvedčiť ostatných vlastníkov bytov, že za prenájom priestorov dostanú od nejakého podnikateľa podstatne viac ako 2000,-Sk/mesačne od nás. A tak s nami nájomnú zmluvu ukončili a my sme sa museli vysťahovať. A to sme platili poctivo… Koľko by tak asi dnes mali vo fonde na opravu a údržbu domu?… Mali sme však šťastie, že nás prichýlili sučianski hasiči a obecní policajti. Tak sme teraz z mestského stali obecným klubom. Vďaka. Množstvo materiálu zapratalo pivnice rodinného domu Oňa Blahušiaka v Sučanoch, ktorého manželka Janka má s nami neskutočnú trpezlivosť.
Ako sme sa rozrastali čo do počtu členov, pribúdalo aj materiálu a ten sa musel prepravovať. Osobné autá niektorých členov prestali kapacitne stačiť. Zohnali sme si malý autobus Robur so spotrebou 30 litrov benzínu na 100 km a k nemu skriňový príves. Ale jazdili sme na klubovom vozidle a náš rádius sa rozširoval. Neskôr sme sa dozvedeli, že náš výklad zákona ohľadom vodičských oprávnení nebol správny a my, čo sme mali „C“ sme neboli oprávnení toto vozidlo viesť. Neostalo iné, len kúpiť niečo, čo viesť budeme môcť. Peťo Tokarčík a Ferko Novomeský s ďalšími dobrými dušami pomohli aby nám martinská nemocnica predala vyraďovaný špeciál Škoda RTO z pracovného lekárstva. Dostal názov „Burizón“. Po prestavbe sa nám z neho podarilo urobiť pojazdnú klubovňu, spálňu s ôsmimi lôžkami, kuchyňu, sprchu, dielňu a sklad. Opäť niečo, čo nám všetci potápači závideli, keď sme sa objavili na spoločných akciách. A čo potom, keď zistili že sme pôvodnú nádrž doplnili o ďalšie a tak sme kapacitu zvýšili na 1200 litrov nafty a 200 litrov benzínu pre pohon motorov pre člny a motocykle, ktoré sme vozili na dlhšie výlety, či k moru. S týmto vozidlom sme absolvovali niekoľko ciest do Chorvátska a dokonca aj Bulharska. Robur sme odhlásili, rozobrali a odovzdali do šrotu.
Keď nám na dopravnom inšpektoráte povedali, že aj napriek naším dobrým vzťahom už ďalšie osvedčenie o technickej prehliadke pre pokročilý vek nášho miláčika Burizóna nedostaneme, predali sme ho občanovi Albánska, ktorý žil na Slovensku a ten ho údajne odviezol do Albánska. Možno ešte jazdí…
Ako ste už čítali vyššie, za dôb najväčšej slávy náš klub spolupracoval so slovenskými klubmi, ale tiež s klubom maďarských banských potápačov z Tatabánye. S nimi sme prežili výbornú lyžovačku v Turčeku počas jednej z najchladnejších zím, keď teploty po niekoľko dní klesali hlboko pod -20o C, potápanie na Rychňave, keď sme sa k vode dostávali cez 50 cm hrubý ľad sekerami, sochormi a pílou „štubniarkou“ dve hodiny. Odmenou nám bola kryštálová voda s dohľadnosťou cez 30 m. Veľa humoru sme zažili, keď sa naši maďarskí priatelia v nových suchých oblekoch vynárali z otvoru najprv plutvami po tom, čo sa im do nohavíc suchých oblekov nahrnul vzduch a oni sa už nevedeli prevrátiť do polohy pre ľudí obvyklej – hore hlavou. Na výmenu sme potom v lete absolvovali my týždenný pobyt v Maďarsku pri juhoslovanských hraniciach v oblasti štrkovísk pri obci Gyékényes. Okrem potápania sme si spolu s deťmi užili plávania, opaľovania, jazdy na vodných lyžiach a na loďkách či surfe. Ďalšie zimné sústredenie sme s našimi maďarskými priateľmi strávili lyžovaním v Jasnej. Každý rok sme teda časť zarobených prostriedkov venovali príprave a uskutočneniu nie len zimných, ale najmä letných klubových sústredení s celými rodinami. Sústredenia mali vopred stanovený program, v ktorom nechýbalo rozvíjanie potápačských zručností, telesných zdatností, teoretická príprava ale aj kultúra a návšteva pamätihodností a historických pamiatok v okolí miesta sústredenia. Každý deň sme začínali samozrejme rozcvičkou a plávaním ešte pred raňajkami. Po raňajkách sme pokračovali presunom na miesto potápania, po potápaní obedom, po obede siestou – tí čo sa pripravovali na zvyšovanie potápačskej kvalifikácie študovali za pomoci skúsenejších kolegov.
Potom nasledoval druhý ponor alebo kultúra. Večer spoločná zábava. Vybraní jednotlivci mali na starosti fúkanie fliaš, údržbu výstroja a stráženie detí. Na strave sme nikdy nešetrili, pretože sme si boli vedomí, že len silný organizmus môže zvládnuť fyzickú záťaž a záťaž spoločenských večerov, ktoré sme neohrozene a odhodlane absolvovali. Ale ráno o siedmej stáli všetci na rozcvičke. Bez výnimky. Niekoľko sústredení a samostatných víkendových podujatí sme absolvovali s klubom športových potápačov pri SOU strojárskom ZŤS, ktorý viedol Laco Lenčéš s Igorom Rákoczym. Oni boli v podstate našimi sponzormi, keďže nám umožnili za tichého súhlasu vedenia SOUS zúčastňovať sa na ich tréningoch v bazéne, čo sme si my za svoje peniaze dovoliť nemohli.
K najsvetlejším kapitolám nášho klubu patrí nepochybne obdobie, keď sme z podnetu a za významného organizátorského vkladu MUDr. Petra Tokarčíka v Martine uskutočnili niekoľko ročníkov festivalov potápačských fotografií, diaprogramov a filmov. Stretala sa na nich aj vďaka kontaktom prof. Františka Novomeského československá potápačská špička, ba aj významní zahraniční potápači – filmári, či fotografi. Festival bol miestom našich snov. Tam sme videli všetko, o čom sa oplatilo snívať, pre čo sa oplatilo tvrdo pracovať, odriekať si radosti bežných občanov.
Potápanie v prírode, jej spoznávanie je úplne prirodzene spojené aj s jej ochranou. Skutoční potápači prírodu chráni a snažia sa, pokiaľ vládzu, zmierňovať nepriaznivé dopady civilizácie. Aj preto pravidelne dva razy do roka čistíme našu „materskú lokalitu“ jazero v kameňolome Rieka pri Šútove od odpadkov, preto rybky obzeráme, fotografujeme a filmujeme a nestrieľame ich. Ani spearfishing podľa pravidiel (na nádych) v našom klube nepraktizujeme. Živé je pekné. Čím viac života pod vodou, tým krajší zážitok z potápania.
Zmena spoločenského zriadenia nás nepripravila len o klubovňu, ale aj o množstvo členov. Starosti so zabezpečením rodiny v trhovej spoločnosti mnohým neumožňujú venovať sa koníčkom. Kedysi kolektívny šport, založený na pomoci a podpore kamarátov je dnes športom najmä pre tých, ktorí si naň môžu zarobiť. Vytráca sa cielená práca s mládežou ku zmysluplnému naplneniu jej voľného času, formovania jej pozitívneho vzťahu k prírode. Stále viac sa stáva vďaka dostupnosti materiálu a množstva škôl a „škôl“ športom individuálnym – technickí potápači sú tí, čo si stačia sami… Väčšinou vo vodách s dohľadnosťou nad 10m nadobudnú presvedčenie, že vedia potápať a prestanú si uvedomovať, že pod vodou, to nie je naše prirodzené prostredie a má množstvo rizík, ktorých zvládnutie treba stále precvičovať. My, odchovaní Zväzarmom a našimi vodami, sme ešte stále zástancami potápania vo dvojiciach, keď sú potápači vyškolení a pripravení v prípade problémov si vzájomne pomôcť. Ľudia a žiaľ ani technika nie sú dokonalí. A pokiaľ si toto uvedomíme, zbytočných úmrtí pri tomto krásnom športe bude menej. Všade, nie len pri potápaní.
Aká bude budúcnosť klubu športového potápania Hippocampus? Obec Sučany sa ústami starostu JUDr. Jozefa Patráša vyslovila za plné začlenenie klubu do systému športových a branných aktivít podporovaných obcou. Súčasní členovia radi priložia ruku k budovaniu svojich nový priestorov a do regeneračnej a relaxačnej starostlivosti o športovcov, obecných hasičov a policajtov prispejú darovaním a inštaláciou fínskej sauny. Máme mladých členov a nádejných členov, ktorí sú pre tento šport zapálení tak ako kedysi my. Všetci ponúkame svoje vedomosti, skúsenosti a pomoc pri práci s mládežou a pri príprave športových a spoločenských podujatí. Aká bude teda budúcnosť klubu? To záleží len od nás a od ľudí, ktorí chcú zmysluplne tráviť svoj voľný čas a majú radi vodu…
Mgr. Svatopluk Bumbala
